Každý v dedine mal nejakú svoju prezývku... tí sú od Žabinských, tamtí Knihárech, Johanech, Lovásech, či Bránnych alebo Muchech... no a dedkova family boli Šmondzelovci :). Keď sme pátrali po vzniku tohto "mena", zistili sme, že dedkov rodný dom jeho rodičia postavili na pozemku, ktorý kúpili od istého zámožného pána Šmondzelu. Takže preto: ŠMONDZELOVCI :D.
A minulý rok dostal ktosi geniálny nápad: Čo tak zorganizovať stretnutie celej dedkovej rodiny... Dedko pochádzal zo siedmich súrodencov, z ktorých už, žiaľ, žije iba jediný - dedkov brat - ujo Janko... Každý z týchto siedmich súrodencov mal minimálne štyri deti (jeden z nich dokonca až 11!) a o vnúčatách ani nehovorím :))). A to sa s mnohými ani nepoznáme... teda - najmä my z poslednej generácie. Preto vznikol nápad: Šmondzelfest :)
Tak sa na to dali... Niekoľko týždňov sa dohadovalo, zháňalo, pozývalo, pripravovalo, chaosilo :) ... až prišiel Deň D. Deň, kedy sme sa mali všetci zísť pri Poľovníckej chate v dedkovej rodnej dedinke.
Došli sme tam predpoludním. Pri chate už postávalo niekoľko ľudí, chlapi varili guláš, iní robili "prezenčku", fotili, kamerovali, zoznamovali sa, ...
Celé dve hodiny mi trvalo, kým som obehla všetkých cca 120-150 ľudí a s každým sa zoznámila :). Dodnes si nepamätám všetky tie mená... Stačí, že viem, že sú to Šmondzelovci :D.
A bolo to fajn... spoznať širšiu časť rodiny, nadviazať nové kontakty, zistiť, kto všetko je moja RODINA :).
To bolo minulý rok. A túto sobotu bol 2. ročník "Šmondzelfestu" :). Znova naše "rodinné stretko" :). Bolo zaujímavé vidieť niektorých ľudí po roku... ba dokonca aj zopár nových - tých, ktorí sa priženili, privydali, narodili, či tí, ktorí minulý rok nemohli prísť...
ĎAKUJEM mojej rodine, že ju mám :).
Sme veľká rodina. A to sa odzrkadľuje už na malých rodinných oslavách. Keď sa u babky zídu len jej deti so svojimi rodinami, je nás plný dom :).
A to milujem... :)
Veď môže byť krajší pocit, ako keď cítite, že vás niekto má rád, že niekam patríte, že na tomto svete nie ste sami, že sa máte vždy na koho obrátiť, že vás niekto potrebuje...?
Ja som za to vďačná. Som kto som, a to aj vďaka mojej rodine :).
---------------------------------
PS: Ešte jeden úsmevný príbeh zo Šmondzelfestu
Fotili sme sa... Len ja som sa kdesi pozabudla, takže som dobiehala, keď boli už všetci pekne "naukladaní" :). V tej rýchlosti som chcela nájsť našich - mojich rodičov a súrodencov, tak som zakričala: "A KDE JE MOJA RODINA?" ... Asi si viete predstaviť ten výbuch smiechu cca 150-tich ľudí, z ktorých každý jeden JE moja RODINA :))).
Prajem každému, aby mal (našiel) tú svoju RODINU.