Eva Cíbiková
Závisť na slovenský spôsob...
O čo sa v tomto štáte oplatí bojovať? V čom by sme nestáli jeden proti druhému a druhý proti tretiemu? V čom by sme si prestali slepo závidieť a začali trochu aj rozmýšľať??
Som človiečik v Božom svete, ktorý nechce osloviť tisíce... Som len maličké stvorenie, ktoré sa túži podeliť o svoje zážitky, dojmy, radosti i starosti :) Zoznam autorových rubrík: Myšlienky všedných dní, Z diania v mojom okolí, Súkromné, Nezaradené
O čo sa v tomto štáte oplatí bojovať? V čom by sme nestáli jeden proti druhému a druhý proti tretiemu? V čom by sme si prestali slepo závidieť a začali trochu aj rozmýšľať??
Už ste si to všimli? Viete, aká téma rozbúri najväčšiu diskusiu? Kedy sa človek najviac "rozvášni"? Jasné - viera/náboženstvo. Viackrát som sa o tom presvedčila...
Túto otázku asi dostane od detí každý dospelý... I ja som dostala...Bol to "všedný" minulotýždňový deň, zrovna sme sa s mojimi prváčikmi vrátili dnu zo školského dvora a zrazu - len tak znenazdania, padla tá Otázka:
Hľa, môj pohľad. Na tých, ktorí sa podujali slúžiť... Karol Wojtyla, Joseph Ratzinger, Jorge Mario Bergoglio. Bl. Ján Pavol II., Benedikt XVI., František I.Traja muži, pápeži, starci, služobníci Najvyššieho. Každý iný - a predsa v mnohom tak podobní...
No hej... Decká to vedia :). Moji veľkí prváci ma tento týždeň prekvapili. A nielen vtipne, ale i vážne. Najskôr René a potom ešte aj Ninka. Ale pekne po poriadku...
Nedávno ma zase raz tie moje školské decká poučili... U nás máme možnosť vybrať si na obed zo štyroch možných jedál. A toť rozhovor dvoch originálnych pri jedálnom lístku, keď si objednávali obed na ďalší deň:
Deti vždy boli, sú a verím, že i budú úžasnou studnicou nápadov. Niekedy nestačím žasnúť nad ich schopnosťou logicky si domýšľať. Ako napríklad minule...
Áno... správne myslíte, keď myslíte, že tým myslím nový rok :). Prišiel - očakávaný, ospevovaný, "šťastný a veselý" nový rok; rok, na ktorý každý hľadí optimisticky, s novými silami a odhodlaniami a s novou nádejou... (čo na tom, že presne takto to bolo aj pred 365 dňami :))
Ráno vstať, ísť do školy/práce, večer prísť domov, čosi rýchlo porobiť, zapnúť telku... a nič. Takto počkať na víkend, a potom zájsť dakde na didžinu... poriadne sa opiť, "zabaviť"... a nič... V pondelok zase od začiatku: Ráno vstať, ísť do školy/práce.......... To je život???
Je tu Silvester. Čas rekapitulácií, štatistík, záverov... Čas prianí a predsavzatí. Aj ja som premýšľala... Predsavzatie? Čo? Aké? A ... má to vôbec zmysel? - možno nie... ale možno aj áno.
V rámci mojej vysokoškolskej seminárnej práce som pred časom navštívila špeciálnu školu internátnu. A na úžasné zážitky tohto dňa tak skoro nezabudnem. Hlavne na Kristiána... A na to, že maličkosti nemusia byť vždy maličkosťami.
Minulý týždeň bol sviatok sv. Jozefa - vzoru všetkých otcov, mužov... O tomto mužovi hovoril vo štvrtok vo svojej kázni aj istý kňaz. Okrem iného však vyslovil jednu myšlienku...
Je obdobie pôstu. Čas, kedy sa my - veriaci pripravujeme na najväčšie sviatky roka - na Veľkú Noc. V mnohých kostoloch sa ľudia stretávajú pri modlitbe Krížovej cesty. Podobnou krížovou cestou, akou kvôli nám prešiel Ježiš Kristus, kráčame počas svojho života aj my...
Skúsme byť ďúrkou v búrke! - takto začal jednu zo svojich kázní istý saleziánsky kňaz na utorkovej mládežke v oratku v Žiline. Čo to znamená?
Opäť sa blíži... Opäť príde... SVETLO – do tmy našej Zeme. Presne ako pred viac ako 2000 rokmi kdesi tam... v betlehemskej maštaľke...
Dnešná doba je často charakterizovaná ako uponáhľaná, rýchla... My – ľudia sa často až príliš podobáme mravcom, ktorí len behajú, pracujú a naháňajú sa za rôznymi vecami. Pritom ani nevieme, že sa tým oberáme o krásu prítomného okamihu... Výborne to opisuje nasledovný príbeh /zdroj – internet/: