Je zaujímavé, že keď napíšem článok týkajúci sa náboženskej témy, väčšina príspevkov je od neveriacich diskutérov. Jasné, že píšu i veriaci, no väčšinou mi ich reakcie prídu ako súkromná správa a nezriedka našu diskusiu rozvíjame i ďalej...
Dnes som sa o tomto "fenoméne" presvedčila znovu pri istom článku:
hnonline.sk/nazory/c1-59976230-verim-v-boha-aj-napriek-prieskumu
A tie reakcie... Takmer všetky pobúrené a "proti"...
Prečo teda neveriaci? Potreba "rýpať"? Alebo ich to tak rozrušuje, že niekto v niečo verí? Alebo sa pýtajú, aby sa niečo dozvedeli? Či kde je pes zakopaný? Aký je tu problém?
Nech je to akokoľvek, zaujal ma jeden názor, ktorý mi minule prišiel od p. Tomáša:
"...vždy sa usmejem, ak neveriaci ľudia broja proti cirkvi, viere. Viete prečo? - Veď ak neveria, prečo ich tak vyrušuje? Čo sa deje? Ja futbalu nefandím a je mi jedno, kto vyhrá a ak prehrajú Košice, tak prehrajú. Nič sa nedeje. Ale s tou nevierou to tak nie je. Neveriaci človek musí veľa veciam veriť, aby bol neveriaci..."
A aký je váš názor? (Budem rada, ak ho vyjadríte, či už v diskusii alebo súkromnej správe. No prosím tých, ktorí mi chcú napísať správy typu: "Si sprostá a primitívna, keď veríš v tie kraviny...", tak nemusia, to už x-krát spravili iní :). Také však ja hádžem rovno... kadeľahšie.)
Ja veriť chcem. Potrebujem.
Viera mi dáva nádej.
Nádej, že i zdanlivo nemožné je možné.
Dáva mi i srdce dieťaťa. Srdce dôverujúce, milujúce, radujúce sa z maličkostí...
"Nehanbite sa mať srdce ako srdce dieťaťa,
ktoré - pretože ešte verí v nemožné - dokáže žiť s nádejou."
(Sv. O. František)